Lenže známym udalostiam predchádzali menej známe zákulisné prípravy, ktoré vyvrcholili v auguste 1989, keď sa skupina popredných československých politických predstaviteľov, boli medzi nimi tajomník ÚV KSČ Jozef Lenárt, vedúci oddelenia ÚV KSČ Rudolf Hegenbart a prvý námestník federálneho ministra vnútra ČSSR Alojz Lorenc, stretla v pražskej reštaurácii Paríž na Václavskom námestí na večeri s veľvyslancami hlavných členských štátov NATO. Predmetom stretnutia bola koordinácia postupov počas nadchádzajúcich spoločenských zmien, aby sa zabezpečil ich pokojný priebeh, ktorý neskôr dostal označenie zamatová či nežná revolúcia. Dôležité bolo, aby sa zabránilo deštrukcii, ekonomickému chaosu a predovšetkým, aby sa zabezpečila ochrana života a majetku občanov.
Jozef Lenárt americkému veľvyslancovi a ostatným prítomným položartom, polovážne povedal: „My Slovania máme anarchistické gény, a tak musíme byť opatrní.“ Veľvyslanec USA Julian Martin Niemczyk na to reagoval tiež v podobnej tónine: „No dovoľte, aj ja mám slovanský pôvod a necítim sa byť anarchistom“. Mimochodom – pripomeňme si niektoré charakteristické momenty z dovtedajšej kariéry šéfa diplomatickej misie USA v Prahe. Pán Niemczyk slúžil v rokoch 1940-71 v amerických ozbrojených silách, napríklad v období 1944-45 bol kapitánom Úradu strategických služieb (Office of Strategic Services – OSS, predchodca CIA), v intervale 1960-65 pôsobil ako plukovník Agentúry národnej bezpečnosti (National Security Agency – NSA), v rozpätí 1967-69 zastával v hodnosti plukovníka funkciu vojenského a leteckého pridelenca na ambasáde USA v Prahe a v čase 1969-71 bol poradcom ministra obrany USA pre medzinárodné bezpečnostné vzťahy.
Počas roka 1988 a ešte aj na jar 1989 západné veľmoci
podľa analytických záverov Československej spravodajskej služby kalkulovali, že
hegemónom zmien v ČSSR budú pragmatické sily v štátnom aparáte, ale aj v KSČ.
Pravdaže – v koordinácii so Sovietskym zväzom. Zlom nastal začiatkom leta 1989,
čo zainteresovaní experti dávajú do súvislostí s informáciami o ubezpečení
Moskvy americkou administratívou, že vývinové posuny v strednej a východnej
Európe nebudú zneužité proti bezpečnostným záujmom ZSSR. Nasledovalo vyhlásenie
Gorbačova, že ZSSR nemá politické, ani morálne právo zasahovať do vývoja v
týchto krajinách. Potom boli voľby v Poľsku, pribudli politické metamorfózy v
Maďarsku, neskôr v NDR a
napokon aj v ČSSR.
Oficiálne
miesta ČSSR sa do polovice roku 1989 usilovali o zachovanie pozície vedúcej
sily zmien, ktoré už boli jasné. Koncom leta 1989 bolo zrejmé, že hlavnou
otázkou už nie je, kto bude na čele transformačných procesov, ale spôsob, akým
sa zmeny uskutočnia. Treba vziať do úvahy, že 4. júna v Poľsku vo voľbách
zvíťazila Solidarita; 10. septembra Maďarsko umožnilo občanom NDR prechod do
Rakúska; 7. októbra sa rozpustila maďarská robotnícka strana (obdoba našej KSČ)
a prihlásila sa k sociálno-demokratickému hnutiu; 9. novembra NDR otvorilo
hranice do SRN. Z toho
vyplýva, že neboli dôležité parciálne odlišnosti v jednotlivých krajinách, ale
že došlo k významným geostrategickým zmenám. Takže skutočne to, čo je
zaujímavé, je spôsob, ako k zmene došlo. Nie všade to bolo rovnako. V ČSSR
nebolo ani stanné právo spojené so skutočným internovaním ľudí a streľbou.
Nedošlo k ozbrojenému konfliktu. Nehovoriac o pokračovaniach na Balkáne.
Osobitnou kapitolou bolo ustanovenie Občianskeho fóra v Prahe
a Verejnosti proti násiliu v Bratislave, pretože oficiálne miesta si potrebovali
vytvoriť štruktúry, ktorým mohli odovzdať dovtedajší mocenský monopol KSČ,
potrebovali partnera na rokovanie, lebo udalosti, ktoré hrozili prerásť do
nekontrolovateľného živelného vývoja, museli byť niekým usmerňované. V politike
sa spravidla ľudia aj národy a štáty posudzujú viac podľa potrieb budúcnosti
ako podľa minulosti. Z bývalých protivníkov v neskoršom období často bývajú
spojenci. Ak je taký národný záujem. Príkladom nie je iba Československo v roku
1989. Spomeňme hoci v rozličných obdobiach Francúzsko, Taliansko, Rakúsko či
Nemecko.
Podivuhodným dieťaťom starostlivo pripravovaných zmien z
roka 1989 sa stalo nielen pokračovanie kariéry mnohých niekdajších prominentov
v najrozmanitejších sférach verejného života (nielen niekdajšieho federálneho
premiéra Mariána Čalfu), ale aj tzv. lustrácie, ktoré sa medzičasom už
inštitucionalizovali na úrovni ústredných štátnych orgánov s postavením a
poslaním politickej inkvizície. Pre poriadok si pripomeňme, že pojem lustrácia
označuje vypisovanie údajov z administratívnych záznamov, kartoték a podobne.
V postsocialistických krajinách lustrácie nadobudli
charakter paradoxného obviňovania ľudí zo spolupráce či súčinnosti s rozličnými
zložkami spravodajských a bezpečnostných služieb vlastného štátu, ktoré
spravidla pod viac alebo menej zmenenými názvami a s čiastočne obmeneným
personálom naďalej kontinuálne vykonávajú svoju prax.
Napríklad
– niekdajšia V. správa ministerstva vnútra (ochrana straníckych a ústavných
činiteľov, skrátene ochrana osôb) dnes pôsobí ako Úrad na ochranu ústavných
činiteľov a diplomatických misií Policajného zboru SR, pričom súčasný prezident
PZ SR začínal svoju profesionálnu kariéru od roku 1978 práve v spomínanom
útvare a v rokoch 2002-06 sa stal riaditeľom jeho terajšej nástupníckej
organizačnej zložky. Pravdaže – V. správa MV zabezpečovala ochranu aj západných
predstaviteľov počas ich oficiálnych návštev ČSSR a neskôr jej príslušníci
chránili v roku 1990 pápeža Jána Pavla II., ktorý definitívne predznamenal
suverenitu Slovenskej republiky tým, že po prvom vystúpení z helikoptéry na
slovenskej pôde si kľakol a pobozkal zem. Mimochodom – do roku 1989 na
Slovensku trvalo pôsobili iba štyri chránené osoby, čo sa odvíjalo od ich
pozície člena, resp. kandidáta Predsedníctva ÚV KSČ – konkrétne išlo o prvého
tajomníka ÚV KSS, o predsedu vlády SSR, predsedu Slovenskej národnej rady a
jedného z tajomníkov ÚV KSS (ktorý bol práve dlhoročným kandidátom P ÚV KSČ).
Lustrácie v uvedenej podobe sa stali nástrojom na veľmi
selektívne škandalizovanie ľudí a mimoriadne výberové politikárčenie v
skupinovom i osobnom záujme. Je očividné, že svojou funkčnou kategorizáciou
boli v československých podmienkach účelovo zacielené najmä na politickú
marginalizáciu Alexandra Dubčeka, ktorý bol v prvej etape udalostí
odštartovaných 17. novembra 1989 vážnym konkurentom Václava Havla v súperení o
post prezidenta. V skutočnosti dnes hlavné bezpečnostné riziko predstavuje
korupcia, prostredníctvom ktorej sa nielen deformujú spoločenské vzťahy, ale sa
aj vysokí politickí a štátni činitelia stávajú vydierateľnými na základe
zdokumentovanej kompromitácie zo strany kriminálneho podsvetia a spravodajských
orgánov cudzích štátov.
Pozrime sa však na udalosti roka 1989 z dostatočnej
geopolitickej perspektívy. Niet pochýb, že zásadné zmeny na rozhraní 80. a 90.
rokov boli podmienené predovšetkým rezignáciou Sovietskeho zväzu na veľmocenské
postavenie v strednej a východnej Európe. Anatalij Dobrynin, ktorý bol
veľvyslancom ZSSR v USA vyše 20 rokoch (1962-86) a po návrate do vlasti sa ako
tajomník ÚV KSSZ pre zahraničnú politiku zúčastňoval na dôležitých rozhovoroch
Michaila Gorbačova s americkým prezidentom Georgeom Bushom i západonemeckým
kancelárom Helmutom Kohlom, konštatoval, že cieľovým riešením vízie spoločného
európskeho domu malo byť rozpustenie blokov NATO a Varšavskej zmluvy, alebo ich
spojenie na základe vzájomného súhlasu, pričom zjednotenie Nemecka malo byť
finálnym plodom transformačného procesu. Vzhľadom na stupňujúci sa tlak NSR na
urýchlenie zjednotenia vznikla alternatíva neutralizácie Nemecka v podobe jeho
členstva v NATO i Varšavskej zmluve na obdobie nevyhnutné pre splynutie oboch
blokov. Gorbačov na Malte 3. 12. 1989 Bushovi potvrdil, že Brežnevova doktrína
o obmedzenej suverenite štátov v sovietskej záujmovej sfére je mŕtva, a že ZSSR
teda nebude ovplyvňovať vývoj vo východnej Európe, čím túto zónu uvoľnil pre
záujmy a aktivity USA. Tak dostala priechod koncepcia posúvania NATO na východ,
ktorá sa dodnes aktívne presadzuje.
Je zrejmé, že uskutočnené spoločenské zmeny po 17.
novembri 1989 nedosiahli publikované predsavzatia, vďaka ktorým získali pred
dvoma desaťročiami masovú podporu. A netýka sa to len vzájomného rešpektovania
bezpečnostných záujmov jadrových superveľmocí. Sotva niekto môže byť úprimne
presvedčený o proklamovanom víťazstve pravdy a lásky. Nedostavili sa
opodstatnene požadované cnosti a kompetentnosť mocných. Ako verejnosť hodnotí
brutálne zákroky polície? Ako sa väčšina ľudí pozerá na aroganciu a privilégiá
dnešnej nomenklatúry privatizovaného kapitálu a ich potomkov? Nehovoriac o
aktuálnej globálnej ekonomickej kríze, ktorej explózia sa začala v donedávna
posvätných a neomylných súkromných finančných inštitúciách USA, ktoré mali byť
nasledovaniahodným vzorom pre celú planétu. A teraz celý svet prežíva sociálne
dopady nezodpovedných kapitálových špekulácií, pričom sa na obzore zatiaľ
nečrtá uspokojivé riešenie bezvýchodiskovej situácie.
Čo vlastne znamená ľavica a pravica dnes? Z názvov a
vyhlásení politických subjektov ťažko prečítať skutočnú logiku, pohnútky a
ciele ich konkrétnych krokov. Šimon Peres povedal, že socializmus je
civilizácia. Na svete žije viac ako šesť miliárd ľudí. Všetci majú právo na
dôstojný život. Sociálne cítenie je imanentná vnútorná potreba byť prospešný
iným. Je to aj fantómová bolesť, ktorú človek pociťuje, keď nezaslúžene trpia
druhí. Dôležité je pochopiť rozdiel medzi sociálnym cítením a praktickou
politikou, ktorá sa vždy musí usilovať o zabezpečenie funkčnej spoločnosti.
Sociálny program nie sú milodary, ale vytvorené zdroje, bez ktorých zostanú
všetky krásne slová len zbožnými želaniami. V otázke funkčnej spoločnosti je
zakomponovaná rovnováha pravicových a ľavicových prvkov politiky.
Rok 1989
otvoril aj priestor pre integráciu a globalizáciu. Napríklad – mnohí uznávaní
politológovia nevidia dostatočnú perspektívu národných štátov, lenže významný
liberálny politik Ralph Gustav Dahrendorf sa na jednej strane hlási ku
kantovskému projektu svetovej občianskej spoločnosti, ale na druhej strane
hovorí: „…neexistujú žiadne známky toho, že by sa národný štát i so svojimi
kritickými úlohami, vďaka európskemu procesu spolupráce, už prežil…“ Oprávnene
možno súhlasiť s jeho pochybnosťami o predstave budúcej Európy ako kombinácie
regionálnych autonómií a nadnárodných inštitúcií. Korene národných štátov sú v
Európe veľmi hlboké, a tak aspoň pre prvú polovicu 21. storočia vyzerá
pravdepodobnejšie cesta k ich konfederácii či federácii.
Napriek rozmanitým a protichodným želaniam, víziám,
prognózam i scenárom bude reálny obraz budúcnosti logickým výsledkom
pokračujúceho pôsobenia rozhodujúcich hospodárskych a politických síl. Ak sa
Slovensko bude riadiť väčšmi rozumom a srdcom ako žlčníkom, má šancu prejsť aj
cez tento horiaci kruh so zdravou kožou a dosiahnuť postavenie, na aké má nárok
podľa všetkých prirodzených práv svojprávnych ľudí, zvrchovaných národov a
suverénnych krajín v dynamických civilizačných a kultúrnych kontextoch
slovanstva, Európy a sveta.
To všetko patrí k dedičstvu a odkazu 17. novembra 1989,
ktorého prípravy dosiahli najvyšší medzinárodný stupeň práve v auguste 1989 na
rokovaní oficiálnych predstaviteľov ČSSR s veľvyslancami rozhodujúcich
členských krajín NATO v pražskej reštaurácii Paríž. Aj naše najnovšie dejiny si
zaslúžia komplexné, ucelené a objektívne poznanie.
Texty k fotografiám:
1) Neformálne rozhovory prvého námestníka
federálneho ministra vnútra ČSSR generálporučíka Ing. Alojza Lorenca, CSc., s
veľvyslancami USA a Veľkej Británie v auguste 1989.
2) Pokračovanie diskusie so šéfmi diplomatických misií rozhodujúcich
anglofónnych veľmocí.
3) Horúce leto na konci studenej vojny. Exkluzívna večera v pražskej
reštaurácii Paríž. Neoficiálne stretnutie s veľvyslancami hlavných členských
štátov NATO. Naľavo uprostred tajomník ÚV KSČ Jozef Lenárt, druhý správa vedúci
oddelenia ÚV KSČ Rudolf Hegenbart. Vľavo vedľa veľvyslanca Španielskeho
kráľovstva prvý námestník federálneho ministra vnútra ČSSR Alojz Lorenc.
Rozhovory o vzájomných vzťahoch a transformačných procesoch v rámci prestavby
spoločnosti.
4) Podpis protokolu 17. novembra 1989 v Prahe. V strede prvý námestník federálneho
ministra vnútra ČSSR Alojz Lorenc, naľavo od neho generál KGB Viktor Gruško,
napravo náčelník československej kontrašpionáže plukovník Karel Vykypěl.
4) Niekdajší šéf československej tajnej služby Alojz Lorenc so spisovateľom
Pavlom Janíkom počas prípravy knihy rozhovorov Dešifrovaný svet. Leto 2000. 5) Podpis protokolu 17. novembra
1989 v Prahe. V strede prvý námestník federálneho ministra vnútra ČSSR Alojz
Lorenc, naľavo od neho generál KGB Viktor Gruško, napravo náčelník československej
kontrašpionáže plukovník Karel Vykypěl.
Skupina „spojencov“ pri rokovaní, ako odovzdať Československo do rúk zahraničných
kapitalistických a uvrhnúť jeho ľud do bezútešného novodobého motrokárstva,
je
smutné spomínať dnes na 17. novembra sko deň víťazstva demokracie a uvedomiť
si, že to bolo celé len divadlo a lesť na oklamanie ľudu, aby si odsúhlasil
zdevastovanie svojej krajiny a svoje vlastné zotročenie v tyranizujúcom imperialistickom
Kapitalizme